Tu som cisárom
a pánom ( krátené )
z knihy Ako sa krúti svet, Martin Martinček a Marián Pauer
V jedno júnové ráno som sa autom šťastne
preškriabal po mizernej ceste cez divokú a krásnu Kvačiansku dolinu..
Mal som namierené do Hút.
Zo dvora tretieho domu som ju pozoroval teleobjektívom, na vzdialenosť
takých tridsať - štyridsať metrov. Opýtal som sa gazdu, čo tam robí.
Povedal mi, že tam už vyše päťdesiat rokov býva. Radil mi, aby som sa
neopovážil stúpiť za ohradu, lebo ona vlastne nie je už človek.
Našiel som ju sedieť na prahu humna, lebo jej bývanie bola stará schátralá
stodola. Neopovážil som sa vkročiť za ohradu z brván, pribitých na kolíkoch.
Na pozdrav neodpovedala. Rozbalil som svoj obed, tri rožky natreté maslom
a medom. Ponúkol som ju so slovami, že mi bude lepšie chutiť, keď si
aj ona so mnou zaje. Neodpovedala, z prahu humna nevstala. Mala síce
v rukách palicu, ale aparát som položil na trávu mimo ohrady a vošiel
som za ňou. Reku, ak ma švihne uskočím a aparátu neublíži. Podal som
jej dva rožky. Prijala bez slova. Jedla. Bolo vidieť, že jej chutia.
Povedal som jej, že som z Mikuláša a že prídem aj zajtra včar ráno,
či by som jej mohol niečo doniesť.
„Rožky“ – zašomrala.
Odišiel som preč, pozdrav neopätovala.
Na druhý deň pred siedmou ráno sedela pred humnom s dreveným papekom
v ruke. Dal som jej sľúbené rožky a sadol som si vedľa nej. Z humna
bolo počuť bľačanie kôz. Vošla dnu a o chvíľu sa vrátila s miskou nadojeného,
zrejme kozacieho mlieka. Jedla rožky a zapíjala ich mliekom. Pritom
sa občas s takým čudným úsmevom dívala na mňa.
„Pán môj, alebo ste blázon, a to sa potom k sebe šikujeme, alebo ste
špekulant. Ale odo mňa nič nevyšpekulujete“ povedala mi táto záhadná
starena.
Za celé dlhé roky som nevidel takú biedu, v akej žije ona. Čo, pre pána
Jána, je toho príčinou? Povedal som jej, že by som si ju rád vyfotografoval.
Navštívil som ju na druhý deň. Keď sa pozerala na fotografie, celkom
pokojne konštatovala: „Už som sa aspoň dvadsať rokov nevidela v zrkadle.
Teraz vidím, že som naozaj ako bosorka.“ Pritom sa veľmi, veľmi krivo
usmiala. V ten deň mi začala rozprávať svoje osudy.
Po mužovi sa volá Veronika Radlik. Nie Radliková, to neznáša. Len Radlík.
V roku 1914 porodila svoju druhú dcéru. Zhoršil sa jej kašel a začala
vykašliavať krv. Muž musel narukovať a padol hneď v prvých mesiacoch
vojny. Ostali jej dve dievčatá, stará, rozheganá drevenička, ktorej
zadnú stenu jedinej izby tvorila drevená stena humna, koník, krava,
tri roličky, lúka a choroba.
Zaťala sa a povedala si, že sa bude ruvať so smrťou aspoň do tých čias,
kým deti nedorastú. Predala kravu a kúpila dve kozy. Aby deti nenakazila,
prísne dodržiavala radu lekára, aby bola s nimi čo najmenej. Od jari
do zimy pracovala na lúke a na poli. Ak ju dedinčania požiadali furmančila.
Vozila do mesta tých, ktorí nemali vlastný záprah, doviezla tehlu, pec,
krhly, hrnce, krytiny. Čo kto potreboval. Večer deti zamykala do dreveničky
a sama chodila spať do humna. Bolo v ňom vždy dosť sena. Urobila si
v ňom dieru, vtiahla do nej veľkú perinu, hlavnicu a namiesto plachty
starý koberec. Cez strechu fučalo.
„Bola som furt na čerstvom lufte a kozieho mlieka som pila koľko som
vládala. Švábku a jačmeň som si dogazdovala na poli. Nebála som sa nikoho,
okrem pána Boha, a bola by som zabila každého, kto by sa mi postavil.
Ruvala som sa so smrťou ako vyhladnutý pes o kosť. Aj so susedmi, ak
mi nechceli uznať, ako mi je ťažko. A bolo mi naozaj ťažko. Viem, že
ma ľudia znenávideli. Najmä susedia, lebo som im v ničom neustúpila,
nič som im neuznala, lebo žili dobre a mne bolo veľmi ťažko.“
Opýtal som sa jej, či neuvažovala odísť do starobinca.. Nepekne mi zahrešila
a priam zakričala: „Nešpekulujte, lebo ma nasrdíte! Tu žijem a tu som
cisárom aj pánom. Niet toho anciáša, ktorý by mi tu mohol rozkázať!“
Rozprávala, ako boli za ňou z úradu a nahovárali ju, aby šla do starobinca,
že tam bude o ňu dobre postarané. Že takto robí spoločnosti iba hanbu.
„Vyhnala som ich, a keď dobiedzali, nakydala som im. Urazili sa. Čert
vás ber, veď brechala som prv, ako som uhryzla.“
S polovicou pľúc sa jej podarilo dožiť vysokej staroby. Dcéry sa povydávali
a drevenička sa zvalila, lebo ju nemal kto udržiavať. Mladšia dcéra
sa vydala do múra v dedine, chodieva k nej raz-dva razy do roka, keď
bývajú strašné zimy. „Vtedy sa u nej vyspím, ale hneď zas bežím naspäť,
lebo sa so zaťom neznášam.“ A kde je staršia dcéra? „Vydala sa za baníka
do Ostravy.“ Zamyslela sa, odišla podojiť druhú kozu. Vyviedla ich pred
humno aj s kozľaťom. „Musím ísť do dediny, dnes dostanem podporu. Každý
mesiac päťsto korún. Dobre si z nej žijem. Nakúpim si z nej slaniny,
klobás, údeného mäsa, rožkov aj chleba, čokoládu a štyri litre vína.
Gazdujem tak, aby mi vydržali celý mesiac.
Natiahla na seba sviatočnú sukňu a na nohy poriadne hrubé pančuchy,
na hlavu si dala novú pestrú šatku, zamkla humno, vyviedla kozy na lúku
a priviazala ich ku kolu. Potom sa dala smerom k potoku. V spôsobe,
ako to robila sa značil charakter neústupnej bojovnej ženy, zvyknutej
sa postaviť všetkému a každému. Namierila si to priamo, preliezala brvnami
ohradené susedné lúky, prechádzala cez dvory. Šiel som za ňou a počul
som, ako si šomre: „Kurvy ploty,“ keď sa škriabala cez susedovu ohradu.
Keď ma zbadala, zakričala: „S mužom sme tu žili prví, niet toho anciáša,
čo by mi zakázal chodiť najkratšou cestou!“ A šla. Tvrdá ako skala,
zošľahaná osudom, nemilosrdná k sebe aj tým, ktorí sa jej postavili
do cesty. Šla cez ohrady, chodníkom-nechodníkom, ako starý horský havran,
ktorému tiež nemôže nikto rozkázať, kadiaľ smie, alebo nesmie lietať.
